Robert Higgs
Nedávne vypočúvania pred senátnym Výborom pre zahraničie poukázali navývoj, ktorý mal podnietiť vežkú verejnú diskusiu, ku ktorej všaknedošlo. Od samého začiatku zamýšžala Bushova administratíva viesťvojnu proti Iraku a teraz sa zdá, že sa už celá krajina zmierila samerickým útokom. V rámci vlády sa diskusie zaoberajú len otázkaminačasovania, stratégie, mobilizácie vojenských zdrojov, zásobovaniazákladní a tak ďalej. Takmer nikto prominentný vo svojich otázkachnevyslovil najmenšie pochybnosti ohžadom nejasného rozumového dôvodeniatohto útoku.
Pritom však ospravedlnitelnosť tejto vojny ostáva nanajvýšproblematická. „Ak to spravíme,“ povedal Anthony Cordesman, vojenskýguru a špecialista na Irak, „bude to naša prvá preventívna vojna. Našadymiaca zbraň nebude čistá.“ Za iných čias by sa taký útok považoval začíru agresiu; dnes sa zžahka prijíma ako Bushova Doktrína. Skutočnevšetci súhlasia s jednostranným, nevyprovokovaným americkým útokom namalú krajinu na druhom konci sveta, ktorá nás nikdy nenapadla a aniteraz pre nás nepredstavuje žiadnu vážnu hrozbu?
Od príprav Vojny v Zálive sa Americká vláda podujala na úlohuzdémonizovať Saddáma Husajna. Žiadna herkulovská snaha nebola potrebná,pretože podža všetkého Saddám naozaj je zloduch a vrah, ktorý vládne vIraku železnou päsťou. Avšak jeho charakteristika ako ďalšieho Hitleraje už ťažko uveritežná a mierne prehnaná. Trocha snahy pri hžadaní bymožno prinieslo oveža viac opovrhnutiahodných vodcov v iných krajinách– Kim Čong Ila, napríklad, ktorého hlavnou činnosťou sa zdá byťvyhladovanie Severokórejcov na smrť.
Prítomnosť vraždiaceho zloducha na čele malého štátu je sotva správapre palcové titulky. Takých vládcov sú na tucty. Pritom však Spojenéštáty nie sú s nimi všetkými na pokraji vojny. Čím je Saddám takýzvláštny?
Samozrejme, tvrdí sa, že jeho vláda sa aktívne snaží vyvinúť zbranehromadného ničenia – chemické, biologické a jadrové. Avšak znovu toisté sa dá tvrdiť aj o mnohých iných krajinách. Navyše, mnohým z týchtokrajín sa už podarilo takéto zbrane vyvinúť. Pritom však Spojené štátynechystajú útoky na Indiu, Pakistan, Čínu alebo Rusko, už nehovoriac oFrancúzsku a Vežkej Británii. Zápletka však pokračuje v tom, že SaddámHusajn sa vraj snaží zbrane hromadného ničenia nielen získať, ale že ažich bude mať, aj ich ihneď použije proti Spojeným štátom. Tento takmernikdy nevyslovený predpoklad má po svojom vynesení na svetlo len málopresvedčivej sily. Prečo by sa Saddám podujal na takýto čin? Čo by týmzískal?
Nuž, najpravdepodobnejšie je, že by tým získal menej než nič. Akovypovedal bývalý zbrojný inšpektor OSN Richard Butler pred senátnymVýborom pre zahraničie, Saddám vežmi dobre vie, že použitie zbraníhromadného ničenia proti Spojeným štátom alebo ich spojencom by lengarantovalo jeho vlastnú skazu. Nech už si každý myslí o Saddámovi, čochce, nikto nemôže poprieť, že je to žstivý vodca s prenikavým záujmomo svoje vlastné prežitie. Len ťažko by sme ho mohli považovať zapotenciálneho samovražedného atentátnika.
Nikto nepredložil žiadne dôkazy, že by Iračania momentálne mali nejakézbrane hromadného ničenia alebo efektívne prostriedky, ako balistickérakety, na použitie týchto zbraní na väčšie vzdialenosti. Sám senátorRichard Lugar pripustil, „Nenašli sme dôkazy.“ Počas Vojny v Zálive,keď boli Iračania pod zúrivým útokom, rakety Scud, ktoré vypálili naIzrael, boli vybavené len konvenčnými výbušninami a nie chemickými, čibiologickými hlavicami, ktorých možného použitia Saddámom sa všetciobávali. Prečo by sa v budúcnosti, keď na neho nik neútočí, mal správaťžahkomyselnejšie, než ako sa správal počas masívneho útoku na jehokrajinu v roku 1991?
Pri nedávnom senátnom vypočúvaní, senátor Lincoln Chafee identifikovalrozhodujúci problém, keď povedal, „klúčom je tu existencia hrozby. A sútu spory.“ Ale je tu naozaj niečo sporné? Jediné, čo bolo dokázané je,že Saddám, ako mnoho ďažších vodcov, pracuje na vývoji zbraníhromadného ničenia a ešte aj táto časť príbehu bola značne nafúknutáadministratívou a jej priatežmi v médiách. Je totiž rozdiel, hlavne vmalej a zbedačenej krajine ako Irak, medzi prácou na vývoji takýchtozbraní a úspechom vo vývoji týchto zbraní a efektívnych prostriedkov naich použitie proti Spojeným štátom – pričom kritickú otázku ohžadommotivácie Iraku na takýto samovražedný útok nechávame bokom.
Podstatou veci sa zdá byť, že Bushova administratíva je zjavne zdôvodov politickej výhodnosti posadnutá porazením Saddámovho režimu. Nadosiahnutie tohto vytúženého cieža je odhodlaná spustiť gigantický útokna krajinu, ktorú Spojené štáty po prvý raz zdevastovali v roku 1991 aktorú už viac ako desaťročie neustále provokujú agresívnymi preletminad irackým teritóriom a sponzorovaním anti-Saddámovských frakcií aintrigánov. Je to takmer ako keby hnacím motorom Bushovejadministratívy bola číra frustrácia spolu s možnou urazenosťouprezidenta a jeho snahou brániť otca dokončením toho, čo George H. W.Bush nedokončil. Kto vie? Majúc pred sebou zjavne nedostatočnézdôvodenia vládou navrhovanej vojny, človek sa môže len vrátiť kšpekuláciam o jej skutočných motívoch.V roku 1821 minister zahraničných vecí John Quincy Adams vyhlásil, žetáto krajina „nechodí do cudziny vyhžadávať monštrá na zničenie.“ Terazsa však zdá, že čosi podobné je, pomocou „preventívnych“ útokov,oficiálnou politikou vlády. Ak americký žud pristúpi na takútopolitiku, budeme trpieť osudom, ktorého sa sám Adams najviac obával.„Zásadné maximá [americkej]politiky by sa nepozorovane zmenili zoslobody na silu,“ povedal. Amerika „by sa mohla stať diktátorkou celéhosveta. Už by viac nebola vládkyňou svojho vlastného ducha.“
Robert Higgs je senior fellow politickej ekonómie v IndependentInstitute, editor The Independent Review a autor knihy Crisis andLeviathan.(preložil Pavol Hardoš)
