Od roku 1901 sa v prvom októbrovom týždni každoročne udežuje päť Nobelových cien – za medicínu, chémiu, fyziku, literatúru a za mier. Presne podža poslednej vôle Alfreda Nobela z roku 1895. Od roku 1969 je však vždy udelená ešte jedna dodatočná. Čím si to ekonómia vyslúžila?
O cene za ekonómiu sa Alfred Nobel vo svojom závete vôbec nezmieňuje. Napriek tomu sú procedúry pri výbere laureátov, udežovaní a odovzdávaní tejto ceny nápadne podobné s ostatnými „nobelovkami“ a dokonca aj oficiálna stránka Nobelových cien medzi seba ekonómiu prijíma. Ako je vlastne možné, že existuje Nobelova cena za ekonómiu?
Oslava ekonómie
V roku 1968 oslavovala švédska centrálna banka (Sveriges Riksbank) svoje 300. výročie založenia a pri tej príležitosti sa jej vedenie rozhodlo ustanoviť novú cenu, ktorú nazvalo „Cena švédskej centrálnej banky za ekonomickú vedu na pamiatku Alfreda Nobela“ s tým, že finančné záväzky z udežovania tejto ceny ponesie práve Sveriges Riksbank. Cena je udežovaná Švédskou krážovskou akadémiou, a to podža rovnakých princípov, ako boli už od roku 1901 udežované ostatné Nobelove ceny. Rovnaký je aj postup pri výbere kandidátov.
Každý rok Akadémia požiada významné osobnosti ekonomickej vedy, aby navrhli nositeža pre daný rok. Obvykle sa zíde zhruba dvesto až tristo nominácií, ale keďže niektoré sa opakujú, vyberá sa celkovo asi zo stovky mien. Výbor na udežovanie ceny, tvorený piatimi až ôsmimi žuďmi, zadá pri najvýznamnejších kandidátoch vypracovanie expertných štúdií o ich prínose a vedeckej činnosti. Potom predloží svoj návrh na udelenie ceny Odboru sociálnych vied Akadémie vo forme správy, ktorá obsahuje rozsiahlu štúdiu o činnosti najvýznamnejších kandidátov. Na základe týchto materiálov navrhne Odbor laureáta (alebo laureátov) pre daný rok, pričom spravidla rešpektuje návrh Výboru. Konečné rozhodnutie nakoniec uskutoční celá Akadémia – najčastejšie až na začiatku októbra. Ocenený je o rozhodnutí informovaný v rovnaký deň ako verejnosť, hoci s predstihom.
Stiglitz áno, Klaus nie
O tom, aké sú princípy udežovania Nobelových cien, môžeme len špekulovať. Napriek tomu však je možné niektoré zásadné pravidlá vysledovať. Predovšetkým platí, že ekonómia ako veda je chápaná vežmi široko. To má za následok, že niektorých nositežov je dokonca ťažké charakterizovať ako ekonómov. Hádam najtypickejším príkladom je Daniel Kahneman (ocenený v roku 2002), ktorého môžeme najlepšie charakterizovať ako psychológa. Podobne je to s Johnom Nashom, ktorý bol vždy skôr matematikom a jeho prínos k rozvoju ekonómie bol skôr „vedžajším produktom“. Zásadným kritériom na udelenie ceny je, že laureátov prínos pre ekonomickú vedu by mal byť originálny, z vedeckého a praktického hžadiska dôležitý a musí mať dopad na rozvoj vedy. Nikdy nikto nedostal a nedostane Nobelovu cenu za ekonómiu za politické táranie alebo za hospodársku politiku – dopad na hospodárskou politiku môže byť považovaný za pomocné vedžajšie kritérium, nie však v zmysle, že dotyčný sám musí byť politikom a už vôbec to nemôže byť jediný prínos. Nobelovu cenu za ekonómiu preto nikdy nedostane Roger Douglas, autor vežmi úspešnej ekonomickej reformy na Novom Zélande zo začiatku 80. rokov, alebo (hoci by po nej zrejme vežmi túžil) napríklad Václav Klaus. Nie je za čo – žiadny z jeho prínosov ekonomickej vede (ak nejaké sú) nespĺňa ani jedno z kžúčových kritérií. A jeho politické spory, nech už ich má s kýmkožvek (Stiglitz, Gore, Havel), sú z tohto hžadiska bezvýznamné. Podobne sú na tom však aj niektorí svojho času „populárni speváci“ svetovej ekonómie či, lepšie povedané, hospodárskej politiky – ako napríklad nedávno zosnulý harvardský profesor J. K. Galbraith či jeho kolega Geoffrey Sachs, špecializujúci sa na problémy transformácie, ale v ekonomickej vede dosť sterilný. Preto ju, naopak, dostal v roku 2002 Joseph Stiglitz (spolu s Georgeom Akerlofom a Michaelom Spencom), ale nie za svoju kontroverznú činnosť v Svetovej banke, ale za svoje príspevky k rozvoju rozhodovania počas neistoty zo 70. rokov, ktoré sú dnes takou štandardnou súčasťou hlavnej časti ekonomickej teórie, že mnoho študentov ani netuší, kto je ich pôvodcom. Rovnako môže „nobelovku“ vďaka svojim príspevkom k teórii medzinárodného obchodu získať aj iný „populárny ekonomický spevák“ Paul Krugman.
Nobelovská gerontokracia
Ďalším princípom je, že drvivá väčšina nositežov ceny ju získala takpovediac za „celoživotné dielo“. Výbor síce zdôrazňuje vo svojom zdôvodnení niektoré špecifické prínosy laureátov, napriek tomu však ide prevažne o ocenenie za všeobecný a dlhodobo uznávaný prínos k rozvoju ekonomickej vedy. Z toho vyplýva, že aby ste Nobelovu cenu za ekonómiu dostali, musíte byť relatívne starý. Nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorí majú menej ako 60 rokov, sú úplnou výnimkou (jednou z nich bol Robert Lucas, ktorý získal cenu v roku 1995 ako 56-ročný). Musíte sa teda dožiť dňa oznámenia ceny (nie nutne jej prevzatia, ako dokumentuje prípad Williama Vickreya, ktorý zomrel v roku 1996 tri dni po oznámení o udelení Nobelovej ceny na infarkt).
A niekedy musíte čakať naozaj dlho. Ronald Coase (dnes asi najstarší žijúci nobelista, má 97 rokov) ju získal v roku 1991, teda vo veku požehnaných 79 rokov. Podobne Theodor Schultz v roku 1979 vo veku 77 rokov. Ak sa teda niekedy uvažuje o vplyve Nobelovej ceny na predĺženie života a ako príklad sa uvádzajú dlhovekí nobelisti, v skutočnosti je to naopak – teda nie Nobelova cena prispieva k dlhovekosti, ale dlhovekosť významne zvyšuje šancu na získanie Nobelovej ceny. Často tak dochádza aj k určitým „nespravodlivostiam“ – Fisher Black ako jeden zo spoluautorov slávnej Black-Scholesovej metódy oceňovania opcií by Nobelovu cenu za rok 1997 nepochybne získal spolu s Myronom Scholesom a Robertom Mertonom, to by však nesmel v roku 1995 umrieť v „nízkom“ veku 58 rokov.
Politika
Politické aktivity kandidátov sa pri výbere nositel’ov ceny neberú do úvahy, ak neprekročia hranice nevkusu či zdravého rozumu. V tomto smere sú typickými ocenenými Friedrich August von Hayek (1974), Milton friedman (1976), Gunnar Myrdal (1974), Jan Tinbergen (1969), James Tobin (1981), Franco Modigliani (1985), Robert Solow (1987) alebo už zmienený Stiglitz. Názory ani jedného z menovaných neboli v čase, ke’d dostali Nobelovu cenu, nijako politicky populárne. Od prínosov k vede sa takisto „neodčíta“ prípadný omyl alebo chybný výskum či názor, ak sú inak kritériá udelenia ceny splnené. Ak by to neplatilo, potom by Nobelovu cenu za ekonómiu asi nedostal nikto, pretože takmer každý z ocenených vytvoril aj slabšie kusy či dokonca vyslovené nezmysly – typickými príkladmi môžu byť úvahy Paula Samuelsona o menovej politike či úvahy Gunnara Myrdala o príčinách hospodárskych kríz.
Citačný index
Ani počet citácií v čase ocenenia nehrá významnejšiu rolu – ocenený môže byť aj niekto, kto má vežmi málo týchto „bodov“. Typickými príkladmi sú Hayek, ale aj jediný zástupca sovietskej vedy Leonid Kantorovich (1975), Richard Stone (1984), Trygve Haavelmo (1989), Maurice Allais (1988), James Meade (1977) či Amartya Sen (1998). Je vežmi zaujímavé študovať, ako samo udelenie Nobelovej ceny zvýši znalosť o ocenených ekonómoch, ich teóriách alebo ich citačný index. Všeobecne sa dá povedať, že tento vplyv je nepatrný. Pri niektorých ekonómoch k zvýšeniu záujmu prišlo, keď sa však pozrieme na konkrétne príklady, väčšinou zistíme, že záujem začal rásť už predtým, a udelenie Nobelovej ceny bolo len zhodou okolností. Azda najcitovanejším príkladom je Nobelova cena F. A. Hayekovi, ktorý bol do počiatku 70. rokov prakticky strateným dieťaťom ekonomickej vedy a už zhruba 30 rokov sa sústredil na všeobecnejšie problémy. Je pravda, že po udelení Nobelovej ceny sa zdvihla vlna záujmu o jeho dielo, a tá dodnes prakticky neustala, ale takzvané rakúske obrodenie v ekonomickej teórii začalo už o niečo skôr. Ak záujem nemal iný dôvod než udelenie ceny, zabudnutí ekonómovia z toho nijako dlhodobo neprofitovali.
Úlety
Napokon, práve Nobelova cena z roku 1974 patrí medzi najčudnejšie. Bola udelená dvom ekonómom – Friedrichovi Augustovi von Hayekovi a Gunnarovi Myrdalovi. Dodnes nie je jasné, či Myrdal nedostal cenu, len aby „vyvážil“ Hayeka z politického hžadiska. Vďaka tejto cene vznikol aj vtip, podža ktorého je Nobelova cena za ekonómiu jedinou cenou, ktorú môžu dostať súčasne aj žudia, ktorí tvrdia presný opak. Kto bol švédsky ekonóm Gunnar Myrdal? V čase udelenia ceny pri ňom nebolo možné nájsť ani vhodnú publikovatežnú prácu a dnes o jeho diele študenti ekonómie prakticky nevedia. Hádam nikto iný z ocenených neskončil tak zle ako práve Myrdal.
„Úletov“ pri oceňovaní však bolo viac. Napríklad Nobelove ceny pre Amartya Sena v roku 1998 a/> Roberta Mundella v roku 1999. Nie sú to zlí alebo priemerní ekonómovia. Ich príspevok však ani u jedného nie je taký vežký, aby stačil na Nobelovu cenu. Pri oboch zrejme zohrala rolu aj politika – u Mundella vytvorenie eura (pretože sa zaoberal teóriami optimálnych menových oblastí) a u Sena to, že išlo o indického ekonóma, ktorý sa zaoberal rozvojovými krajinami, hladomormi a podobne. Ďalším príkladom môže byť „nobelovka“ pre Edmunda Phelpsa, ktorý ju v roku 2006 získal prakticky za to isté, za čo ju už 30 rokov pred ním získal Milton Friedman.
Matematika a Amerika
Je to pomerne mladá cena – to sa ukázalo najmä spočiatku, keď cenu dostávali predovšetkým „vežké hviezdy“ s prínosom dávno v minulosti (Samuelson, Hayek, Tinbergen…). Po ich „vyčerpaní“ (či vymretí) teraz prichádza rad na špecifickejšie oblasti. Všeobecne tiež možno vypozorovať, že vývoj oceňovania reflektuje rozvoj matematických metód a preferenciu dedukcie v ekonómii. Od roku 2000 sa päť z ôsmich udelených cien týkalo matematickej ekonómie či využitia matematických metód. Napokon, o matematike je vývoj ekonómie už od 40. rokov, bez ohžadu na to, čo si o tom ktokožvek myslí. Už prvá Nobelova cena za ekonómiu bola v roku 1969 udelená za rozvoj ekonometrických metód holandskému a nórskemu ekonómovi (Tinbergen a Frish).
Toto prvé udelenie však okrem predikcie ohžadom tématiky nebolo príliš určujúce z hžadiska národnostného. Väčšinu Nobelových cien získali Američania, za nimi s vežkým odstupom Briti. Ostatní sú z hžadiska počtu okrajoví. Niet sa čo čudovať – najlepšie ekonomické školy sú v Spojených štátoch a ekonomický výskum prakticky prebieha iba na stránkach anglicky písaných žurnálov. A aj tí ekonómovia, ktorých pôvod nie je anglosaský, dostali spravidla cenu za to, čo vytvorili v čase svojho pôsobenia v Spojených štátoch (typicky napríklad taliansky ekonóm Franco Modigliani v roku 1985). Možno prekvapivý bude relatívny úspech vežmi malých národov – darí sa najmä severanom, Nóri majú tri ceny a Švédi dve. Z rozvojových krajín majú dve „nobelovky“ India a jednu Rusko.
Udežovanie Nobelovej ceny za ekonómiu nie je ničím iným než indikátorom stavu spoločenských vied celkovo – cena nikdy nebude lepšia než veda sama. Z tohto hžadiska si výbor udežujúci Nobelovu cenu za ekonómiu nevedie tak úplne zle. Ekonomická „nobelovka“ má ešte stále zvuk a prestíž.
