Mnoho žudí berie dane ako absolútne daný fakt, ako nespochybnitežnúinštitúciu spoločnosti, ako to, že každé ráno vychádza slnko na východea zapadá na západe. Ak však začneme brať dane ako nedobrovožné odňatienášho kapitálu, ktoré je legalizované zo strany štátu, potom sa musímek daniam postaviť ako k niečomu, čo znižuje náš majetok, našebohatstvo, naše súkromné vlastníctvo. Aj preto si myslím, ženajodpornejšie dane, aké sú navrhované v daňovej reforme, sú danemajetkové a že najdôležitejšie na reforme daňového systému jepercentuálna ako aj nominálna výška celkového zdanenia.
Majetok je základ spoločnosti
Majetok žudí predstavujenaakumulovaný kapitál, ktorý sa nahromadil a ušetril z pokolenia napokolenie. Tento kapitál šetrí súčasný kapitál. A práve kvôli nemu simôžeme dovoliť žiť v neporovnatežne lepších životných podmienkach akožili naši rodičia a ich rodičia. Práve tento kapitál je zdrojombohatstva súčasnej spoločnosti a nie, ako sa to často prisudzuje, tkz.welfare štátu (štátu blahobytu, sociálnemu štátu). Týmto kapitálomšetríme napríklad tak, že ak naši rodičia postavili dom, my už nemusímerealizovať investície do výstavby nového domu, pretože bývame v tom,ktorý postavili oni a môžeme zamerať náš kapitál na niečo iné, čopotrebujeme. Ak zdaňujeme tento akumulovaný kapitál — majetkovýmidaňami, daňami z prechodu a prevodu nehnutežností, daňami z dedičstva– spôsobujeme tým, že kapitálom nešetríme a znižujeme bohatstvo celejspoločnosti. Ochudobňujeme sa! Slovami Jozefa Šímu z Liberálnehoinštitútu Praha v skutočnosti nič nevlastníme a sme len nájomcamivšetkých hnutežných a nehnutežných vecí, pretože, ak by sme za nenezaplatili daň, budú nám zhabané. A ako dodáva Murray Rothbard,“Miesto toho, aby vláda a jej priaznivci žili z bežného produktívnehopríjmu, zasahujú do tvorby kapitálu (majetku), ktorý spoločnosťnaakumulovala, čím zabíjajú sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia.“
Za čo nás trestá majetková daň?
Načrtnime si jednoduchýpríklad. Mám pekný dom, ktorý som so svojou rodinou staval 10 rokov.Samozrejme som naň pyšný a starám sa oň (opravy, skrášžovanie,investície do šetrenia zdrojov, úprava okolia domu, …). Oproti mne bývamôj sused. Poviem vám na jeho „barabizňu“ sa nedá ani pozrieť. Opadávamu omietka, na strechu sa bojím i pozrieť, aby nespadla. A kto simyslíte, že bude platiť väčšiu majetkovú daň v prípade, že jej základsa bude určovať na základe trhovej ceny? Samozrejme ja. A za čo? Za to,že sa lepšie starám o svoj majetok, že ho rozširujem a že chcem, aby samali moje deti lepšie.
Najdôležitejšie je celkové daňové zaťaženie
Ak hovoria „reformátori“ o reforme daní, mali by si uvedomiť, že by sanemali snažiť len o zníženie percentuálneho daňového zaťaženia občanov(i keď z navrhovaného modelu nie je jasné, či sa im vôbec toto podarí,ak uvážime, že priame dane nahradia daňami nepriamymi a prizavedú sinové typy daní). Ak ide „reformátorom“ o dlhodobé dôsledky reformy,ktoré majú viesť k lepšiemu životu občanov Slovenska, mali by uvažovaťi o nominálnom znižovaní daňového zaťaženia. To znamená, i o znižovanídlhu verejných financií a o znižovaní vežkosti štátneho rozpočtu. Totoje dôležité z toho dôvodu, že ak síce znížime percentuálne daňovézaťaženie, dôsledkom bude, že sa na daniach vyberie viac. Niektorých byto mohlo potešiť. No to bude následne spôsobovať rozrastanie saverejných výdavkov. A to ďalej samozrejme spôsobí i nekončiace sarozrastanie verejnej správy a tým jej moci. Nakoniec to môže vdlhodobom období kedykožvek opäť spôsobiť krízovú situáciu verejnýchfinancií, v ktorej je Slovensko dnes. Záverom by som rád zdôraznil, žek daniam by sme mali pristupovať ako k niečomu, čo nám berú, pričom sinepamätám ani ja, ani moji rodičia, ani ich rodičia, že by sme saniekedy so štátom na tom dobrovožne dohodli.
