Takmer storočie neohrozená AT&T, najväčšia a najbohatšia telekomunikačná spoločnosť sveta, je dnes na kolenách. Čo sa stalo? Keď ste pred tridsiatimi rokmi v Amerike chceli telefón, bol to takmer určite čierny prístroj vyrábaný AT&T, vtedy najväčšou, najbohatšou, najstaršou a najobdivovanejšou telekomunikačnou firmou sveta. Strih! Minulý týždeň ohlásila lokálna (na americké pomery) spoločnosť SBC, že AT&T kupuje za približne 16 miliárd dolárov. Ako to, že v priebehu štvrťstoročia môže dôjsť k takému kolapsu? V prípade AT&T by však správnejšie otázka znela – ako to, že to trvalo tak dlho? Celá história tejto firmy je totiž vŕšením vežkých omylov a neustáleho zasahovania štátu do podnikania.
Prístroj „starého Bella“
Všetko sa začalo v roku 1876, keď si Američan škótskeho pôvodu Alexander Graham Bell dal patentovať sériu vynálezov, ktoré vytvorili „hovoriaci telegraf“. Bellove patenty boli vydané na takmer 20 rokov, a tak spoločnosť AT&T (American Telephone and Telegraph Company) mala dostatok času, aby bez zhonu vybudovala po celých Spojených štátoch svoju diažkovú sieť a sústavu lokálnych spoločností – tzv. Bellov systém. Lenže po vypršaní patentov sa na telekomunikačný trh vrhli nové spoločnosti. Až s rozvojom konkurencie – tá priniesla rýchlejšie zavádzanie liniek do oblastí, ktoré boli monopolom ignorované, väčší záber klientov, lepšie služby a nižšie ceny – sa telefonovanie stalo bežnou normou. Rentabilita AT&T klesla zo závratných 46 na 8 percent ročne a jej trhový podiel klesol na polovicu. Vtedy zasiahol štát, ktorý podžahol náreku AT&T, že „ničivá konkurencia nie je v záujme telekomunikačného sektora“. Regulačné rozhodnutia v niekožkých vlnách konkurenciu zlikvidovali alebo priviedli do rúk AT&T. Skazu dokonala prvá svetová vojna, počas ktorej bola AT&T znárodnená (šéf však zostal rovnaký) a potom s vežkou kompenzáciou (za údajné škody, ktoré však neexistovali) vrátená akcionárom.
Zlaté roky monopolu
Odvtedy panovala na americkom trhu iba AT&T a vrátila sa k starým zvykom – neochote prispôsobovať sa zákazníkom, pomalému rozvoju služieb a ich zdražovaniu. Nespokojnosť zákazníkov a snahy konkurentov zlomiť telekomunikačné regulácie po druhej svetovej vojne postupne rástli – tragikomické bolo, že AT&T bola opakovane žalovaná za zneužívanie monopolného postavenia, ktoré však vytvorila práve vláda. Kžúčovým bol proces, ktorý sa začal v roku 1974 žalobou ministerstva spravodlivosti. AT&T sa vraj „pokúšala po 2. svetovej vojne brániť vstupu konkurentov do odvetvia, pretože vlastnila miestnu slučku“, ktorú však nemohol zo zákona vlastniť nikto iný. Po desaťročí sporov nakoniec padlo slávne súdne rozhodnutie, ktoré vošlo do histórie ako MFJ (Modified Final Judgement). Výsledkom bol rozpad Bellovho systému na AT&T, ktorá vlastnila diažkové siete, Bellove laboratóriá a sedem tzv. Baby Bells, ktoré vlastnili siete lokálne. Lokálnym spoločnostiam zostali územné monopoly, ale nesmeli poskytovať diažkové hovory. AT&T bola hodená na trh po storočí monopolu a rýchlo sa vynorili konkurenti, ktorí začali AT&T ohrozovať – najmä Sprint a MCI (neskôr premenovaná na Worldcom, dnes opäť MCI). Ako sa ukázalo, know- -how AT&T spočíval najmä v leštení kžučiek regulátorov. Neschopnosť AT&T predvídať vývoj trhu charakterizuje epizóda s vážnymi dôsledkami. V roku 1984 sa na prvej tlačovej konferencii opýtali šéfa AT&T, či licencie na poskytovanie mobilných služieb zostali v materskej spoločnosti, alebo boli prevedené na Baby Bells. Riaditež nepoznal odpoveď. Neskôr vyšlo najavo, že AT&T požiadala renomovanú konzultačnú firmu McKinsey o predpoveď dopytu po mobilných telefónoch v USA na rok 2000. Konzultanti v krištážovej guli zbadali milión užívatežov (skutočnosť bola viac než stonásobne väčšia) a firma stratila o licencie záujem. To ju pripravilo o značné príjmy a zároveň donútilo, aby v roku 1994 kúpila za 11,5 miliardy dolárov spoločnosť McCaw Cellular, ktorá sa potom stala AT&T Wireless. Tá však nikdy nezískala pozíciu americkej jednotky, nikdy nezjednotila používané technológie a navy še svojou cenovou politikou rozpútala cenovú vojnu amerických mobilných operátorov, ktorá, paradoxne, najviac uškodila zase AT&T. źudia na diažkové hovory začali používať mobily a nie pevné siete. Sama mobilná spoločnosť sa dostala do straty. Iné investície boli ešte väčšou katastrofou. V roku 1991 utratila AT&T bez väčšieho efektu 7,3 miliardy dolárov za počítačovú firmu NCR a v rokoch 1998 až 2000 vydala 110 miliárd dolárov za káblové spoločnosti Tele-Comunications a Media One a iné akvizície. Výsledok: strata investovaných peňazí.
A posledný zhasne
Rozdežovanie AT&T a predaje jednotlivých častí sa stalo obžúbenou hrou jej manažérov, keď všetko ostatné zlyhalo. V roku 1996 sa oddelili Bellove laboratóriá a vznikla firma Lucent Technologies. V roku 2002 bola predaná káblová sieť. Nakoniec zadlžená AT&T musela vlani predať aj svojho mobilného operátora. Z AT&T zostala v podstate len diažková sieť a novovytvorené AT&T laboratóriá. Za tieto aktíva je teda 16 miliárd veža a pre nového majiteža to nebude výhodná kúpa. Namiesto žútosti nad koncom najstaršej telekomunikačnej spoločnosti na svete by sme si mali s úžavou vydýchnuť – skončila AT&T, ktorá stelesňovala to najhoršie v telekomunikačnom sektore, a to nielen americkom. Praktiky, ktoré pomohli zmonopolizovať telekomunikácie všade na svete, však ešte stále žijú.
