Předmluva ke slovenskému vydání knihy F. A. Hayek: myslitel pro každé století autora Petera Boettkeho.
Goethe povedal, že „myšlienková škola je ako človek, ktorý sám so sebou hovorí už sto rokov a má radosť z vlastnej mysle, nech už je akokoľvek hlúpa“. Jeho výrok vyjadruje nádej, že to dobré z jej obsahu sa zachová aj po smrti zakladateľov školy, ale aj riziko, že sa predstavitelia školy uzavrú sami do seba, nekomunikujú s inými školami myslenia a upadnú do dogmatizmu. V slobodnej spoločnosti vitalita myšlienkovej školy závisí od intenzívneho kontaktu s inými školami myslenia a s okolitým svetom.
Profesor Boettke, ktorého novú knihu o Hayekovi predkladá Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika slovenskému čitateľovi, je predstaviteľom rakúskej ekonomickej školy. Hoci jeho a Hayekovi predchodcovia pred 150 rokmi pomáhali vybudovať modernú mikroekonómiu, dnes táto škola stojí mimo ekonómie hlavného prúdu (mainstreamovej ekonómie). Na rozdiel od niektorých jej predstaviteľov, Hayek nepovyšoval jej okrajové postavenie na cnosť. Bol otvorený komunikácii s inými školami myslenia, napríklad v 30. rokoch 20. storočia s Johnom M. Keynesom. Výsledkom je, že Hayek patrí k najviac citovaným ekonomickým nobelistom.
Pred druhou svetovou vojnou predstavitelia rakúskej školy emigrovali do Spojeného kráľovstva či USA, kde našli nový domov. Tam sa myšlienkami rakúskej školy nadchol aj Peter Boettke, dnes profesor George Mason University. Od čias Hayeka urobil profesor Boettke hádam najviac, aby bola rakúska škola príťažlivou aj pre dnešnú ekonómiu a spoločenskú filozofiu. Napríklad veľmi rešpektuje prácu svojho učiteľa Kennetha Bouldinga – umierneného keynesiána. Boettke zorganizoval aj konferenciu, kde nobelisti Eric S. Maskin, Edmund S. Phelps a Vernon L. Smith diskutovali o Hayekovom diele. Boettke dokonca navrhuje alternatívnu terminológiu. Proti hlavnému prúdu ekonómie kladie ekonómiu hlavnej línie (mainline economics). Tá zahŕňa myslenie škótskych osvietencov Davida Huma a Adama Smitha, ekonómov rakúskej školy počnúc Carlom Mengerom, no napríklad aj Vernona L. Smitha, Elinor Ostromovú či Jamesa M. Buchanana. Ekonómovia hlavnej línie stavajú na princípoch, že v neistom svete sa nemôžeme spoliehať len na dobroprajnosť iných, no spoločenská kooperácia je možná pri motivujúcich spoločenských inštitúciách. Boettke tvrdí, že zatiaľ čo hlavným prúdom ekonómie je čokoľvek, čo je práve vo vede v móde, ekonómia hlavnej línie je stálicou, ku ktorej sa hlavný prúd občas vracia v každom storočí.
Peter Boettke zdôrazňuje, že od druhej po štvrtú fázu svojho pôsobenia Hayek prešiel od technickej ekonómie postupne k výskumu o zneužití rozumu, prehodnoteniu liberálnych ústavných princípov a napokon k filozofickej antropológii a štúdiu človeka. Dôležitou tézou profesora Boettkeho je, že Hayek pritom zostal ekonómom. Boettke ponecháva hlbšie preskúmanie štvrtej periódy Hayekovho pôsobenia na ďalších vedcov. Takýto výskum ma priťahuje a rád by som túto medzeru zaplnil svojím výskumom. Aj tu ide o princípy hlavnej línie, aplikované však na kultúru. Vo svojej poslednej knihe sa Hayek venoval aj vzťahu kultúry, neformálnych inštitúcií, náboženstva a hospodárskeho poriadku (Hayek, 1995). Pýtal sa otázky, napríklad: Prečo ľudia veria či prestávajú veriť socializmu a iným návrhom na radikálnu premenu spoločenských inštitúcií? Jednou z jeho odpovedí, ktorými sa zaoberám vo svojej rozpracovanej dizertácii, sú zmeny v náboženskom presvedčení.
F. A. Hayek a Boettkeho dielo je na Slovensku relevantné aj z historických dôvodov. Hayek je spätý s naším regiónom. Samotné priezvisko Hayek pochádza z českého Hájek. Hayekovi predkovia pochádzali z Moravy a ešte jeho dedo Gustav von Hayek sa narodil v Brne (Hayek, 2002, s. 45). Hayek poznal naše hory, keďže ako vášnivý turista preliezol nielen Alpy, ale aj Karpaty. Hayeka regrutovali do rakúsko-uhorskej armády koncom prvej svetovej vojny, kde bojoval aj proti zbehnutým československým légiám. Hayek však netrpel resentimentom za starým mocnárstvom po jeho páde. Podľa neho padlo aj pre podceňovanie kultúrnych potrieb slovanských národov. Sympatizoval s demokratickým Československom, ktoré navštevoval, a ľutoval jeho neskoršie osudy za socializmu. V prvej Československej republike pôsobili niektorí jeho vedeckí kolegovia, keďže naše úrady dovolili pôsobenie nemeckých vysokých škôl. V Prahe učil Franz-Xaver Weiss, s ktorým Hayek koncom 20. rokov študoval diela Eugena Böhm-Bawerka (Yagi, 2013, s. 69–70). Prítomnosť ekonómov rakúskej školy v Prahe dala českým študentom možnosť študovať napríklad aj u Friedricha von Wiesera, ktorý v Prahe učil dlhých 19 rokov (Krameš, 2016).
Vzdelanostná úroveň Slovákov síce bola výrazne nižšia, no rakúska škola sa zapísala aj do slovenských dejín. Prvým slovensko-rakúskym ekonómom bol rovesník Carla Mengera, Wilhelm Neurath (Uebel, 1993). Wilhelm, otec slávneho člena Viedenského krúžku Otta Neuratha, síce vo Viedni vyučoval, no priklonil sa k nemeckej historickej škole ekonómie, s ktorou rakúska škola viedla metodologický spor. Wilhelm sa narodil na Záhorí v Borskom Sv. Jure do chudobnej židovskej rodiny a v regióne pôsobil pred štúdiom až takmer do tridsiatky. Ďalší v poradí, Gyula Mandello, už sympatizoval s rakúskou školou. Tento maďarský ekonóm prednášal na bratislavskej kráľovskej právnickej akadémii na začiatku 20. storočia (Mátyás, 1995). Sympatizantov rakúskej školy nájdeme aj v československej Bratislave, napríklad Milana Hodžu alebo Antonína Bascha. Zatiaľ čo bol Hayek na vojne, Basch a historik Hodža študovali vo Viedni, pripravujúc sa na akademickú dráhu. Basch mal pritom to šťastie, že zažil tamojšie legendárne prednášky Maxa Webera, jeho jediné viedenské (Basch, 1920). Pre Hodžu a Bascha bolo vhodné, že po vzniku Československa vznikla v Bratislave Univerzita Komenského. Tá riešila nedostatok domácich profesorov najatím Čechov vrátane Bascha. Jediným slovenským profesorom bol práve Hodža. V skutočnosti tak má profesionálna ekonómia na Slovensku rakúsku školu doslova vo vienku, hoci sa to neuvádza v tradičných dejinách ekonomického myslenia na Slovensku.
Basch v Bratislave napísal knihu o inflácii, kde sa vyrovnal s monetárnou teóriou ekonómov rakúskej školy Wiesera a Ludwiga von Misesa. Neskôr sa stal na Yale University priekopníkom ekonomickej integrácie (Machlup, 1977, s. 9). Aj Hodža bol priekopníkom spolupráce stredoeurópskych krajín. Počas druhej svetovej vojny navrhol stredoeurópsku federáciu, no Mises upozornil Hodžu, že úspech federácie by závisel od odstránenia colných bariér (Mises, 1943, s. 318). Vzhľadom na charakter slovenskej ekonomiky bol Hodža skôr agrárnikom než ekonomickým liberálom (Lisý, 2003, s. 344). Rovnako agrárnikmi boli aj niektorí menej známi ekonómovia rakúskej školy (Philippovich, 1911). A napokon je tu Imrich Karvaš, slovenský Baschov žiak. Veľmi si vážil prácu rakúskej školy. Podobne ako Mises či Čech Karel Engliš považoval ekonómiu za vedu o ľudskom konaní (Karvaš, 1999, s. 33). Ako guvernér národnej banky Karvaš financoval SNP a neskôr trpel za nacistov i za komunistov, keď odmietol ponuku na profesúru na Stanford University. Tieto prirodzené kontakty na rakúsku školu sa prerušili až za komunistickej totality. Rakúska škola tak má na Slovensku veľkú minulosť. Keď Peter Boettke externe prednáša v Prahe na CEVRO Institut či dokonca na Slovensku, kam v roku 2011 prijal pozvanie Konzervatívneho inštitútu na verejné prednášky v rámci série prednášok CEQLS v Bratislave a Košiciach, nadväzuje na našu niekdajšiu tradíciu.
Pripomeňme si úvodnú tézu. Škola myslenia je škodlivá, ak sa uzavrie do seba, no môže byť prínosom, ak komunikuje s okolím. Bez komunikácie s okolím by nevznikla ani táto kniha. Dostatočný počet čitateľov podporil vznik tejto knihy prostredníctvom platformy StartLab a vďaka nim sa dostane do rúk aj ďalším čitateľom. Za podporu vám v mene Konzervatívneho inštitútu srdečne ďakujem a verím, že budete s výsledkom spokojní. Ani vy sa však neuzatvárajte do seba. Takmer každý, kto číta s porozumením, zistí, že je oveľa ľahšie Hayeka obdivovať či kritizovať, než sa ho naozaj snažiť pochopiť. Za námahu budete bohato odmenení. Hayekovi študenti G. L. S. Shackle, L. Lachmann či J. Hicks sa v mnohom nezhodli s názormi ich učiteľa, stali sa však veľkými ekonómami práve vďaka intelektuálnej konfrontácii s Hayekom. Aj vy sa môžete v spoločnosti profesora Boettkeho stať žiakmi F. A. Hayeka.
Literatúra
Basch, Antonín. 1920. Max Weber. Obzor národohospodářský 25: 368 – 370.
Hayek, Friedrich August. 1995. Osudná domýšlivost. Praha: Sociologické nakladatelství.
Hayek, Friedrich August. 2002. Autobiografické rozhovory. Brno: Barrister & Principal.
Karvaš, Imrich A. 1999. Základy hospodárskej vedy. Bratislava: Veda.
Krameš, Jaroslav. 2016. Ekonomie jako předmět vysokoškolské výuky v českých zemích v XVIII. a XIX. století. Praha: Management Press.
Lisý, Ján a kol. 2003. Dejiny ekonomických teorií Bratislava: Iura Edition.
Machlup, Fritz. 1977. A History of Thought on Economic Integration. New York: MacMillan.
Mátyás, Antal. 1995. Die Österreichische Schule der Nationalökonomie im Spiegel der ungarischen volkswirtschaftlichen Literatur. In: Kurt R. Leube and Andreas Pribersky (eds.). Krise und Exodus, pp. 62 – 77. Wien: WUV-Univ.-Verl.
Mises, Ludwig von. 1943. Review of: „Victory is not enough! The Strategy for a Lasting Peace” by Egon Ranshofen-Wertheimer. Economica 10 (4): 318 – 319.
Philippovich, Eugen von. 1911. Vývoj hospodářsko-politických ideí v XIX. stol.: Šest přednášek. Praha: Dr. Brož.
Uebel, Thomas E. 1993. Wilhelm Neurath’s Opposition to “Materialist” Darwinism. In: Stadler F. (ed.) Scientific Philosophy: Origins and Developments. s. 209 – 228. Dordrecht: Springer.
Yagi, Kiichiro. 2013. Austrian and German Economic Thought: From Subjectivism to Social Evolution. London: Taylor and Francis.
